Mário Oláh

"Tak ty si s tým trapošením stále neskončil?" - pýta sa ma doňa Falusa vážne, s pomstychtivým pohľadom hodným vraždenia. Nie Falusa, ako vidíš, neskončil! Hranice začínajú a končia tam, kde mocný Sai Thuun a jeho šesťdesiat detí prebýva. Dúhový most nebesia spája, smrť víťazí a život prežíva. Had sa do chvosta kúše, uveril si lži, ktorá je pravdou, pravdou pre otrokov a klamstvom pre duše, ktoré zvíťazili nad preludom rozumu a očisťujú vesmír od zmaru a rozpadu, aby si nakoniec pochopil, že tam, kde boj a nenávisť prekvitá, jedného dňa večná láska zavíta.  

Keď dostanem chuť byť ešte trápnejším ako už som, napíšem trápnu báseň, ktorá sa silno tvári ako by bola netrápna, tá trápna hnusoba! Mŕtvy jed otrávil čiernu krv môjho tela, brány strachu sú bezmála uzavreté. Som to stále ja alebo je to môj obraz, čo práve dýcha vzduch zničeného sveta? Som to ešte ja alebo je to dieťa, ktoré prišlo z priestoru za predelom, aby vynieslo ľudstvo k výšinám, ku dokonalosti svojho bytia? Nádherný vesmír sa rozkladá, rúti sa priamo pred očami. Bolesť vypĺňa mozgovú dutinu, dieťa sa lúči a opúšťa magickú krajinu. Cítim dotyk neviditeľných mreží odhaľujúcich moju smrteľnosť. Koleso času sa pootočí a jed opäť oživí záhradu nebeských rozkoší.  

Ak si poslušný tancovač hodný dobrovoľne nedobrovoľného otroctva, Diablova pieseň je určená presne takému molochovi ako si ty. Temné lesy predvádzajú tanec zmyselných satyrov, deň sa rozplýva v čiernu hmlu pohlcujúcu všetko a nič. Démoni vychádzajú z útrob matky Zeme a pripravujú sa na lov nedotknutého svetla. Vidím oblak nôt krúžiaci okolo stromu života a smrti; to démon Serael práve hrá na zlaté husle diablovu pieseň zvodov. Diablovej piesni nikto neunikne. A nik nie je v bezpečí, pretože všetci sa už previnili. Sukuby chytajú duše do svojich osídiel, mladé panny neodolávajú príťažlivým inkubom napĺňajúcim temnotou ich kalich nevinnosti. Démoni sa radujú a veselia. Satan zapálil v ľudských dušiach oheň, ktorý je jeho vlastnou krvou, oheň tancuje v rytme démonovej piesne zvodov. A tak diablovej piesni nikto neunikne. A nik nezahasí oheň, ktorý spaľuje vášeň v duši. Sme otrokmi diablovej krvi, ktorá v nás prúdi. Jeho piesni nik n

Báseň Vlasy, majstrovské dielo hodné Charlesa Baudelaira, je poézia určená plechavým tlsťochom, ktorí môžu o svojich vlasoch a obdivovateľoch svojho hára už iba snívať. Kde sú tie časy, keď viali mi vlasy, ktoré chytali ľudské masy, čo ľúbili moje vlasy. Kde sú tie masy, čo milovali moje vlasy, och, to boli pekné časy, keď tu boli také masy. Kde sú tie vlasy, ktoré prekonali časy, keď žili ľudské masy, ktoré zbožňovali moje vlasy.

Upozornenie: obsah tejto neškodnej poviedky je miestami nevhodný pre osoby mladšie ako štrnásť a pol roka!!! Ja: Počuj Jay, nepôjdeme dnes večer na Davea Ikesona? Má koncert v klube Octopussy Paradise. Jay: Kto je Dave Ikeson? Ja: To je jeden psychedelický hudobník, spevák, gitarista, maliar a básnik, ktorý sa zbláznil. Hrával v skupine Jackass Dunns, ale vyhodili ho pred dvomi rokmi. Ja ho poznám už pár rokov a je to môj veľký vzor. Jay: Je dobrý? Prečo ho vyhodili zo skupiny? Ja: No podľa mňa je fantastický. Vyhodili ho, pretože bral príliš veľa LSD, trávy a rôznych iných drog a nezvládal to už. Na posledných koncertoch s Jackass Dunns už iba stál na pódiu, rozladil si gitaru a brnkal nekoordinovane cez všetky struny. Tak zle na tom bol. Istú dobu sa s ním nedalo ani rozprávať, pretože buď vôbec neodpovedal, iba sa priblblo usmieval, alebo povedal nejakú záhadnú somarinu, ktorej nikto nerozumel. V poslednej dobe som o ňom nepočul