Sedím s Rogerom na lavičke pred mojim barákom
a pozorujem chudého otrhaného bezdomovca, ktorý sa prehrabáva
v smetiaku, aby našiel niečo pod zub a prípadne vyhrabal nejaké
haraburdy, ktoré by sa mu k prežitiu na ulici mohli zísť.
Bezdomovec vyzerá
dosť zúbožene a vidím na ňom, že musí byť veľmi smutný. Možno mal ešte
nedávno domov, ženu a deti, ale globálna kríza ho o všetko pripravila.
Nie je zriedkavé, že ľudia v súčasnosti skončia ľahko na ulici, pretože
kvôli kríze stratia prácu, nemajú z čoho splácať pôžičky, nemajú ako
uživiť seba a ani svoju rodinu. Je ťažké si nájsť novú robotu, keďže
podniky každú chvíľu krachujú, a tak sa ocitnú v situácii, ktorú by si
ani vo sne nevedeli predstaviť. Ľudia sa stanú bezdomovcami ani nevedia
ako. Systém je čoraz tvrdší a vládcovia sveta sa zmocňujú úplnej
kontroly nad už takmer nesvojprávnym ľudstvom.
"Roger, myslíš si, že sa ľudstvo niekedy prebudí z tejto ilúzie, v ktorej vládne bezohľadný fašizmus a zaslepená túžba po moci?" -
spýtal som sa znechutene Rogera, ktorý si naše tisíce rokov budované
otroctvo intenzívne uvedomuje, pretože jeho rodina mala namále, aby sa
nestala obeťou krízy kontrolovanej elitou. "Dokiaľ budú vo svete
prevažovať názory hlupákov, ktorí sú stvorení na to, aby slúžili systému
a vyžívali sa vo svojom otroctve, tak asi ťažko, Hank. Ľudia sú
ignorantskí. Najhoršie na tom je to, že iní ani byť nechcú. Skús ich
presvedčiť a dokázať im, že systém, v ktorom žijú, je ich otroctvom,
a ešte ťa vysmejú ako najväčšieho blázna. Skús im vysvetliť, že existuje
tajná agenda, ktorej cieľom je urobiť z ľudí polorobotov, ktorí sú
pripravení poslušne poslúchať príkazy hybridných vladárov. Väčšina
nepochopí nič. A to nehovorím o iných veciach, ako sú napríklad
satanistické orgie, na ktorých sa zúčastňuje elita zložená z najvyššej
spoločenskej vrstvy, redukcia svetovej populácie pomocou otráveného
jedla a liekov alebo tajné podzemné základne, v ktorých sa experimentuje
s klonovaním a mimozemskými mutáciami. Dôkazov je množstvo, ale
chápavých jedincov málo. Mám pocit, že je to beznádejné. Ľudia sa budú
diktátorského systému držať zubami nechtami, pretože sami chcú." -
odpovedal naštvane Roger a následne si začal pospevovať melódiu známej
hollywoodskej piesne Somewhere Over The Rainbow od Harolda Arlena.
Bohužiaľ musím v tomto súhlasiť s Rogerovým názorom. Ľudí, ktorí
podporujú otroctvo celého sveta, či už vedome alebo nevedome, je veľa.
Názory a myšlienky stáda kontrolovaného mocnými víťazia. Možnosť, že sa
slepí zmenia na vidiacich, je nepravdepodobná. Aspoň teraz. A aj keď sú
myšlienky nás dvoch pesimistické a tvrdé, v kútiku duše viem, že jedného
dňa sa v ľuďoch niečo pohne. Niečo, čo im otvorí oči a vďaka čomu
pochopia, že svet je o niečom inom ako o súperení, výhre nad ostatnými a
nenásytnom a bezohľadnom uspokojovaní svojho iluzórneho ega, ktoré nás
oddeľuje od vesmíru. Pochopia, že bezohľadnosť a nevedomosť sú brzdou,
ktorá je prospešná akurát tak pre vesmírnych parazitov odstrihnutých od
matky jednoty, ktorí ľudské bytosti využívajú, aby sa vďaka nim cítili
byť mocní a vyvolení. A tak sa svet zmení v niečo lepšie ako je teraz.
Ale od toho sme ešte ďaleko. Možno až "dvetisíc svetelných rokov od Aldebaranu", ako sa spomína v jednej pesničke od The Rolling Stones.
Pri sledovaní zúfalého bezďáka zbierajúceho odpadky a rozmýšľaní nad
ľudským osudom som si všimol jednu zvláštnu vec odohrávajúcu sa v diaľke
za ním. Nad mostom, ktorý sa týči nad riekou Jaldabaoth, sa zjavil
veľký tmavomodrý až čierny oblak. Je nad mostom nebezpečne blízko.
Blesky z neho šľahajú do štyroch svetových strán akoby sa nebeskí
bohovia hnevali a snažili sa potrestať ľudstvo za svoju skazenosť a
hriešnosť. Hromy burácajú až sa zem i nebo trasie. "Čo sa to do riti deje?" - pýtam sa nahlas seba i svojho okolia. "Buď sa obloha nasrala a chce sa na nás vybúriť, alebo sem prichádzajú mimozemšťania, ktorí sa zatiaľ schovávajú za oblak!"
- povedal Roger vystrašene a vzrušene zároveň. Spomenul som si na scénu
z filmu Deň nezávislosti, keď prišli lietajúce mimozemské objekty do
našej atmosféry a najskôr boli zakryté zúrivými mrakmi.
Oblak sa už takmer dotýka mostu. Ľudstvo v meste nechápe, čo sa deje. Ja
a Roger tiež nie. A tak sledujeme, čo sa stane, pretože nič iné nám ani
nezostáva.
Niečo sa tam hýbe. Vidíme nejaký objekt, ktorý vychádza z mraku. To je
noha! Obrovská noha zostúpila na most a hneď za ňou druhá. Nohy
zoskočili a konštrukcia mostu sa pod tlakom mierne prevalila. Už nám
bolo jasné, že je to obor. Postupne sa nám ukázala celá jeho postava.
Môže mať tak tridsať metrov. Má na sebe staroveký bojový oblek s prilbou
a pripomína rímskeho boha vojny zvaného Mars. Na chrbte má prevesený
štít a na pravom boku zavesený meč.
Obor zoskočil z mostu na pevninu a vyzeral byť poriadne rozrušený. Začal
sa oháňať okolo seba a ničiť všetko, čo mu prišlo do cesty. Chytil
auto, ktoré mal po ruke a rozmačkal ho o svoju veľkú hlavu. Ľuďom, ktorí
z panického strachu nevedia čo robiť, utrháva končatiny a hádže ich
akoby to bola súťaž 'kto ďalej dohodí ľudskú mršinu'. Vrhá aj blesky z
paží, najmä po ženách.
Titán sa vydal smerom k nám. Prečo zrovna k nám?! Mohol ísť radšej iným
smerom. Dorazila k nemu policajná hliadka, ktorá použila svoje
štandardné samonabíjacie pištole. Policajti stihli raz vystreliť a titán
ich dorazil skokom. Chcelo by to niečo silnejšie. Avšak kým dorazia
armádne posily, už bude väčšina mesta v troskách.
Obor sa k nám približuje a cestou ničí všetko živé i neživé. "Hank,
mám u teba schované balíky trávy. Musím si ich zobrať predtým, ako ti
titán zdemoluje byt. Vďaka nim som momentálne za vodou. Poďme ich rýchlo
zobrať a padáme odtiaľto, než z nás ten obor urobí mäso do
hamburgerov!" - navrhol plán Roger, ktorý vďaka predaju trávy
nemusel pracovať a robiť otroka v nejakej všivavej práci. Za moju
úschovnú službu mi dal hocikedy kiffa zadarmo. "Dobre, ale musíme byť rýchly! Snáď sa obor niekde zdrží, aby sme získali dostatok času na únik!" - povedal som.
Vošli sme do baráku, v ktorom bývam, vybehli sme peši schodmi na siedme
poschodie a rýchlo vnikli do môjho bytu. Roger si u mňa schováva
dvadsaťpäť kilogramov marihuany vo vianočných darčekových balíčkoch. Je
ešte len leto a ja mám doma kopu vianočných balíkov.
Začal som ich rýchlo dávať Rogerovi do rúk, aby ich zobral čo najviac,
zvyšok zoberiem ja a pôjdeme do môjho auta zaparkovaného pred barákom.
Konečne sme vzali všetky balíky do rúk. Chcem sa uistiť, že máme ešte
dostatok času na zmiznutie, pozriem sa von oknom a určite uvidím, ako sa
titán hrá so svojimi obeťami a dáva nám tak výhodu na útek. Odvraciam
pohľad od balíkov smerom do okna a vidím obrovu veľkú hlavu, ktorá sa na
mňa šibalsky usmieva a šklebí. Obor natiahne ruku a vrazí ňou do okna.
Stihnem sa uhnúť, ale Roger nie a schytá to do chrbta, vyletí do steny,
odrazí sa od nej a spadne na zem ako nejaký plastický muž. Balíky, ktoré
držal v ruke, sa o stenu roztrieskajú a rozsypú sa po celej miestnosti.
Titán zovrie päsť, opäť natiahne ruku a chce uderiť Rogera, ale zrazu
sa zarazí. Všimne si zelený matroš rozsypaný po byte, oňuchá ho, nabehne
mu úsmev na tvári, rozpustí päsť a začne prstom ukazovať na marihuanu.
Vraví nám niečo jazykom podobným starohebrejčine, ktorému nerozumieme
ani slovo.
Roger sa pozviecha, chytí kúsok marihuany zo zeme, pozrie na obra a
začne napodobňovať jej fajčenie. Obrovi sa rozžiaria očká a začne
prikyvovať. Roger mu ukázal prstom, aby počkal, pozbierali sme rozsypanú
trávu a niektoré nepoškodené balíky s baliacim papierom, z ktorého by
sa dalo urobiť veľké brko, ktoré by mohol fajčiť aj obor. Pár balíkov
tam necháme, nebudú teraz všetky treba, obor by náhodou všetko vykúril
a nám by nič nezostalo.
Postavili sme sa pripravení s balíkmi pred obra. Ten nás schmatne do
svojich veľkých papŕč a nesie smerom k hore Mount Hashisch vzdialenej
asi dva kilometre od mesta. S jeho bežaním sme tam dorazili za pol
minúty. Našli sme si na strane odvrátenej od mesta rovinatejšiu plochu,
kde Roger ubalil za krátku dobu dvoch malých jointov a jedno veľké brčko
pre titána.
Začali sme spolu všetci traja húliť. Roger obchoduje iba s kvalitným
materiálom, tak som zvedavý, či to bude obrovi chutiť. Mne trávička píše
už po prvom šluku. Dostávam sa do raušu a Roger tiež. Obor si poťahuje z
brka ako skúsený huličský profík a robí dymové kruhy. Ja s Rogerom sa
na tom začneme smiať a vzápätí sa pridá aj obor. Nikdy som nevidel obra
šťastnejšieho. To asi preto, že som obra nikdy predtým nevidel.
Keď sme po chvíli dofajčili Rogerovu medicínu, obor nás vzal do rúk a
odniesol späť do môjho bytu. Položil nás cez roztrieskanú stenu do
miestnosti, kde som skladoval trávu, zamával nám a utekal smerom k
oblaku, z ktorého vzišiel. Zatiaľ sa tu nahromadili armádne jednotky,
ktoré mali obra zneškodniť, ale ten si ich nevšímal a zmizol v oblaku
skôr, ako stihli podniknúť bojovú akciu. Oblak sa už pomaly vzďaľuje od
mosta, na ktorom obra vysadil.
Nakoniec všetko dobre dopadlo. Teda až na pár mŕtvych a zdemolovanie
časti mesta. Vyvstáva mi tu otázka. Cestuje ten obor dimenziami do
rôznych svetov a hľadá utlmujúce drogy, ktoré ho dočasne upokoja, a po
vytriezvení opäť opakuje svoju zábavku, pričom si užije zúrivé ničenie i
drogovú rozkoš? Alebo je to jeden z tých starých legendárnych zákerných
titánov, ktorý sa pred mnohými tisícročiami zhúlil tak, že prespal veky
a teraz sa zo spánkového raušu prebudil, pretože dostal chuť na ďalšiu
kvalitnú trávičku? To sa už asi nedozvieme.
