"Kedykoľvek som odolal pokušeniu, bolo to krásne, ale keď som mu podľahol, bolo to stokrát krajšie." - Heinrich Heine
Keď si počas temnej noci zavrela oči,
videla si vesmír bez konca a bez začiatku,
tieň zrodený z tvojho strachu,
tieň vrhnutý vládcom šíravy a veku,
ktorý pohlcuje spiacu myseľ,
sen za snom, ilúziu za ilúziou,
ktorá je tak živá a mŕtva zároveň.
Zvuk kopýt otriasa svetom spáčov,
už sa blíži, už je tu,
vyrušená v spánku vidíš pred sebou ju,
mocnú bytosť, hýbateľa prírody,
ako si veselo vykračuje ku tvojej duši.
Hypnotizovaná, bojíš sa jeho výzoru,
syna Olympu, Dionýzovho sprievodu,
čo tak veľmi túži po láske
temnej ako čierny mor.
"Utekaj, zachráň sa pred skazou",
ale obelisk už omámil tvoje telo,
padáš do náručia veštcovho,
a v rozkoši oddávaš sa smrti
zahalenej radosťou a požehnaním.
