Rozhodol
som sa v lete 2021 definitívne absolvovať pobyt v tme, ktorý vychádza z
tibetskej tradície. Tibetskí mnísi sa na niekoľko týždňov
vyberajú do úplnej tmy, kde sa oslobodzujú. Pobyt v temnote
poskytuje človeku možnosť hlbšieho vhľadu do seba samého.
Plánoval som túto akciu už dávnejšie, ale až teraz nadišla
doba, kedy sa mi to dalo časovo i finančne zrealizovať a kedy som
cítil, že by to mohlo mať pre mňa zmysel. Už nejaký čas idem
vedome po náročnej ceste "sebapoznania", či už s nejakými
dosiahnutými úspechmi alebo neúspechmi a pobyt v tme považujem za
jej ďalší level, za ďalší stupienok. Nedal som si žiadne
očakávania ani limity a bol som pripravený čeliť tomu s tým, že
následky budú také, aké prirodzene budú. Zarezervoval som si
pobyt na desať dní. Nakoniec z toho bolo iba sedem dní a dôvod
skrátenia pobytu vysvetlím neskôr.
Na
pobyt v tme som mal zaistený domček z dreva nachádzajúci sa
neďaleko edukačného komplexu, ktorý bol dokonale izolovaný od
prísunu svetla. Domček mal dve miestnosti: kúpeľňu s umývadlom,
toaletou a sprchou, a spálňu s posteľou,
kreslom, vetracím systémom a priestorom na prípadné cvičenie.
Dostal som k dispozícii sprievodcu, ktorý mal na starosti
každodňové nosenie jedla a vždy krátke pokecanie s účastníkom
pobytu.
Keď
som prišiel na miesto, poprechádzal som sa po miestnej prírodnej
krajine a čoskoro som vstúpil do priestoru, v ktorom som mal
stráviť najbližšie dni. Sprievodca mi priniesol jedlo. Adaptoval
som sa v domčeku najskôr za svetla, ktoré som po chvíli vypol a
išlo sa na vec. Mojim plánovaným cieľom bolo každý deň cvičiť takzvanú tensegritu alias "magické pohyby Carlosa Castanedu", ktoré
majú vychádzať z tradície mexických indiánskych mágov. Tieto
pohyby majú upevňovať ľudského ducha, posilňovať disciplínu a
majú pomôcť preskupovať energiu tela na správne miesto.
Po
prvej noci som mal tri sny, pričom v jednom z nich som mal lucidný
moment, kedy som lietal. Po zobudení som si sny poslepiačky zapísal
do zápisníka, ktorý som si z domu doniesol. Sprievodca prišiel
okolo poludnia a doniesol mi žrádlo; podľa jeho príchodu som
vedel, kedy je stred dňa, inak som o čase nemal poňatia. K
dispozícii som mal vždy jednu väčšiu porciu vegetariánskeho
jedla na deň. Zistil som, že sprievodca je veľmi rozhľadený
človek. Vyzná sa v rôznych ezoterických a náboženských smeroch
a vie tiež prínosne poradiť. On sám absolvoval niekoľkokrát
pobyt v tme a vedel, o čom to je. Venoval sa tiež psychedelickej
ceste, s ktorou sa so mnou podelil.
Počas
druhého dňa som vyskúšal jeden experiment, a to privolávanie
dravca z druhého sveta, ktorý je od toho nášho oddelený
percepčnou bariérou, ktorú je možné prekonať. Dravec je podľa
toltéckej tradície anorganická bytosť podobná čiernemu tieňu,
ktorá sa pred tisíckami rokov pomocou kontraktu mala zmocniť
ľudskej rasy a dodnes ju má ovládať cez myseľ. Privolával som
ho s naivným zámerom, že mu z očí do "očí" poviem, že s
ním ukončujem dohodu, ktorú s dravcami uzatvorili naši predkovia
idúci po ceste poznania v ďalekej minulosti (tou dohodou podľa
Toltékov urobili však veľkú chybu a stali sa nevoľníkmi
chytrých a prefíkaných cudzích entít). Keď som neustále
opakoval "zaklínadlo o evokácii", cítil som sa ako posadnutý.
Na
tretí deň som evokáciu dravca zopakoval. Musel som sa vyzliecť do
treniek, pretože v domčeku bolo teplo a oblečenie sa mi okamžite
spotilo. Väčšinou som teda v dome cvičil magické pohyby,
premýšľal, zaoberal sa minulosťou, robil si plány do budúcnosti
a občas ma prepadali venereálne fantázie,
ktorým som sa nejako nebránil. Myseľ neustále pracovala, aj keď
som nechcel a šlo mi to postupne viac a viac na nervy. Mával som
zvyčajne tri sny za noc, ktoré som si poctivo značil. Drevený
domček som začal považovať za hrobku či kryptu, v ktorej človek
symbolicky zomrie a znovuzrodí sa. Tiež mi napadla asociácia s
upírmi, ktorých bežným prostredím je temnota.
Na
štvrtý deň som sa zobudil na vlastný výkrik zo spánku. V tele
som cítil nepokoj, čo značilo zmenu oproti predošlým dňom, kedy
som bol relatívne v pohode. Nepokoj sa počas dňa nevytratil.
Skúšal som istú dýchaciu techniku, pri ktorej sa má zmeniť stav
vedomia a človek pri ňom môže dosiahnuť stav smrti, ale nebol
som v tom úspešný; táto technika na mňa nejako nepôsobila,
zrejme kvôli nedostatku praktických skúseností s ňou. Často som
videl akoby blikanie svetla, čo bol zrejme následok elektrickej
aktivity mozgu, ktorý sa takouto formou prejavoval. Sprievodca to
nazýva "stroboskop" a deje sa to každému účastníkovi pobytu
v tme.
Na
piaty deň som opäť cítil nekľud v tele. Predstavoval som si, ako
mučím istú osobu, ktorá mi ublížila a
ako nakoniec zabíjam seba, čo ma priviedlo do emočného výlevu.
Po výleve nasledoval vnútorný pokoj. Cítil som, akoby myseľ,
ktorú stále používam, nereprezentovala mňa, respektíve že tá
myseľ nie som skutočne ja. Že myseľ je vlastne cudzie umelé ego
a toto ego je strach. Začal som robiť okultné cvičenie, pri
ktorom si človek predstavuje nehybný bod a sústredí sa v
predstave iba na neho. Takisto som vypínal myseľ, pričom som len v
myšlienkovom tichu nehybne sedel na posteli. Sprievodca mi vravel,
že na pobyt v tme chodia všetky možné kategórie ľudí, od
bežných obyčajných humánov, cez vojakov, športovcov, vrcholných
manažérov až po mystikov a ezoterikov.
Šiesty
deň som bol akoby kľudnejší. Cvičil som stále častejšie a
intenzívnejšie magické pohyby. Robil som ich za deň všetky, čo
poznám (je ich veľa desiatok), takže som sa ohľadom ich
praktikovania nenudil. Neskôr sa počas dňa objavili nepríjemné
pocity a do toho sa miešali rôzne pohlavné ilúzie. Ľahol som si
a povedal som si, že sa pokúsim vytelesniť sa. Keď som sa už
dostával do polosnového stavu a v "hlave" mi riadne blikalo,
myklo ma a môj pokus hneď aj skončil. Počul som podivný cvrkot,
ktorý som si spojil s príchodom a manifestáciou dravcov v našej
realite.
Keď
nastal siedmy deň, nepríjemné emócie vo mne opäť bublali. Robil
som si rekapituláciu niektorých nepríjemných zážitkov z môjho
života. Bol to však až večer, kedy sa začali diať podivné
veci. Najskôr som mal pocit, že je niekto cudzí so mnou v domčeku
a zabije ma, pretože som počul zvuky z vedľajšej miestnosti. Keď
som si písal zápis do denníka, pri ľavom uchu som začul náhly
bzukot. Bol to zvuk, aký robia komáre. Tľapol som pri uchu
predátorsky oboma rukami o seba a zvuk prestal. Spojil som si to s
tým, že som komára úspešne zabil. Ľahol som si do postele so
zámerom, že idem spať. Ako som ležal, ľavé ucho sa mi
zaostrovalo na okolité zvuky a začalo vnímať bzukot podobný komu
inému než otravnému komárovi. Začal som sa prechádzať po izbe
a snažil som sa identifikovať, odkiaľ zvuk presne pochádza, aby
som toho lietajúceho hajzla definitívne prizabil. Hocikde som stál,
počul som stále ten istý komárčí zvuk v tej istej intenzite.
Išiel som do postele a zakryl som si uši paplónom. A zas som počul
zvuk komára. Teraz som nevedel, či tam nejaký komár reálne je
alebo mi začína z tej "temnoty" pošibkávať. Okrem komárskej
zvukovej kulisy som začal dostávať paranoje ohľadom systémovej
tyranie. Snažil som sa ukľudniť tým, že toto všetko sú iba
moje myšlienkové iluzórne výplody, ktoré nie sú skutočné. Po
nekonečných myšlienkových namotávačkách som si ľahol, že
idem konečne spať. Zrazu mi začali tŕpnuť obe ruky i nohy.
Stávali sa paralyzovanými. Vyskočil som z postele a srdce mi
začalo bušiť. Začal som myslieť na to, že sa blíži moja smrť.
Rozhodol som sa fyzicky hýbať. Robil som rôzne pohyby, ktorými
som sa snažil paralýzy zbaviť. Hovoril som si, že ešte nechcem
odísť z tohto sveta a že ma ešte dravčia stránka kozmu nedostane, lebo mám na tomto svete ešte
splniť nejakú svoju svoju rolu. Toto som si opakoval stále dokola
a prosil som vesmír, nech ma v tomto zmanipulovanom svete ešte
chvíľu nechá. Po čase som začal pociťovať tlak na hrudníku,
ktorý som si spojil s tým, že som zrejme dostal infarkt.
Reflexívne som to pripísal tomu, že na mňa čierni
mágovia vyslali energetický útok, ktorým sa ma snažia z
tohto vesmíru odstrániť. Chytila ma taká panika, že som v stave
polozombie otvoril, oblečený len v trenkách, dvere domčeka a
vybehol som von. Bola noc a na nebi svietil splnový Mesiac, ktorý
osvetľoval okolité prostredie. Oči som mal privreté. Išiel som
hľadať nejakú pomoc. Potácal som sa ako ožratá troska. Pred
edukačným komplexom sedela za stolom skupinka baviacich sa ľudí,
ktorá prišla do centra na seminár, ktorý sa konal v denných
hodinách. Medzi nimi bola našťastie mladá lekárka, ktorá sa ma
hneď ujala. Po popise príznakov mi povedala, že to nebude infarkt,
ale bude to niečo ako panický atak alebo nedostatok cukru. Ľahol
som si do hlavnej budovy edukačného komplexu na gauč len vo
svojich voľných trenkách, z ktorých mi pravdepodobne nenápadne
vykúkal vták s vajcami. Lekárka si sadla ku mne, držala mi ruku a
hladkala ma. Dala mi napiť čistú vodu a strkala mi do huby
sladkosti, nech si doplním hladinu cukru v krvi. Odporučila mi, aby
som pobyt ukončil. Aj tak som už vyliezol z temného priestoru von
a videl som svetlo vonku i v centre, takže nemalo zmysel ďalej
pokračovať. Telo mi to aj dalo najavo, že už stačí a že je čas
s pobytom skoncovať. Napokon som si ľahol do voľnej izby v budove
a do blížiaceho sa rána som tam zostal v postupne odoznievajúcom
paralyzovanom stave.
Skoro
ráno som v trenkách prebehol z budovy do domčeka, kde som sa
konečne obliekol. Poslal som sprievodcovi SMS správu, že musím z
nechcených dôvodov pobyt prerušiť a že nech sa pri mne zastaví
čím skôr. Cítil som sa psychicky labilný. Bol som v nepohode,
ako keby som prežil psychedelický bad trip. Keď sprievodca
prišiel, porozprával som mu, čo sa mi v noci stalo. Sprievodca mi
prezradil, že takýto zdravotný problém sa zatiaľ nikomu
neprihodil a že som prvý, kto takto dopadol. Ľudia z pobytu v tme
zvyčajne odchádzajú očistení a spokojní, a ja som bol zlomený
a vyčerpaný. Zbalil som si veci, ešte som sa prešiel po pôsobivej
krajinke, poďakoval som nápomocnej lekárke, najedol sa, rozlúčil
som sa so sprievodcom a odišiel domov.
Môj
telesný problém s paralýzou končatín a miesta v oblasti srdca
bol pravdepodobne následkom rôznych neblahých psychických
procesov, ktoré dali telu signál. Bol to teda asi prejav otvorenia
oblasti nevedomia skrývajúcej kadečo a nebol to zrejme reálny
fyzický problém. Bolo to aj znamenie a varovanie, že stačilo "terapie" a je najvyšší čas spočinutie v temnote ukončiť.
Odhalilo mi to hlavne, že mám so sebou ešte čo robiť.
