Kedysi dávno žili dvaja bratia. Volali se Abán
a Abas. Vyrastali spolu a veľmi dobre si rozumeli. Venovali sa spoločne
hudbe, čítali mnoho kníh, rozprávali sa o umení.
Bratia cestovali spolu
po svete a navštevovali najväčších žijúcich mudrcov, s ktorými preberali
témy týkajúce sa či už života, duchovna či spoločenských pomerov. Obaja
si uvedomovali, ako tento svet v skutočnosti funguje a viedli o tom
nekonečné diskusie. Vedeli, že zlo je silné a že má nad svetom moc.
Obaja by chceli konať to, čo je správne.
Po istom čase sa však ich
názory a pohľad na svet začali rozchádzať. Abán tvrdil, že aby sa svet
zmenil, je dôležité venovať sa iba sám sebe, snažiť sa zmeniť seba
a nestarať sa o zlo a o to, čo zlé sa deje okolo, pretože je to vraj iba
strata času. Abas naopak tvrdil, že treba sa zaujímať len o to, čo sa
deje vo svete, že je potrebné vyhnať všetko zlo a že potom sa zmenia aj
ľudia aj svet. Ich životná filozofia sa už tak veľmi odlišovala, že
bratia nevydržali žiť spolu v jednom meste. Obaja sa presťahovali čo
najďalej od seba, aby mali od seba pokoj.
Každý uplatňoval svoj
postoj v maximálnej možnej miere. Abán viedol pokľudný rodinný život,
neustále meditoval a udržiaval si od ostatných ľudí odstup, aby sa
venoval čo najviac svojmu rozvoju. S nikým o svojom živote ani poznaní
nekomunikoval a nezaujímal sa o dianie v krajine, ani ho nezaujímala
krutovláda vladára. Abas robil opak. Nikdy sa nezaoberal svojim vnútrom
ako to robil Abán, ale neustále prednášal na verejných miestach,
informoval ľudí okolo seba a bojoval proti zlu a diktatúre, ktorá ľuďom
v krajine celé veky vládne.
Jedného dňa bol v krajine, v ktorej
bratia žili, vladárom prijatý zákon o povinnom odobratí detí na účely
obetovania bohyni plodnosti, ktoré sa uskutoční raz za rok. Vladár si
mohol vybrať hociktorú rodinu, ktorej dieťa legálne vezme, aby ho mohol
obetovať kvôli bohatej úrode. Raz navštívil Abána na príkaz vladára
vezír so svojimi vojakmi a vzali mu jeho jediného syna, ktorého miloval
najviac na svete. Abán, veľmi zasiahnutý krutým činom vladára, proti
ktorému nikdy nič nepodnikol, čoskoro zomrel od žiaľu.
Abas robil, čo
sa dalo, aby presvedčil ľudí, že môžu vziať spravodlivosť do svojich
rúk a sami môžu v krajine nastoliť poriadok. Vladárova krutovláda stále
stúpala a Abas zhromažďoval stále viac ľudí, ktorí boli ochotní bojovať
za svoje práva. Tak vtrhla pod vedením Abasa veľká masa ľudí do
vladárovho paláca v hlavnom meste a ľudia vladára vlastnoručne
popravili. Ľud si zvolil nového vládcu, ktorým sa stal Abas.
Abas sa
tak stal spravodlivým a milosrdným vládcom vo svojej krajine na dlhú
dobu. Ľudia mu napokon zverili do rúk všetku moc, pretože mu dôverovali.
Postupne si Abas začal uvedomovať, akú veľkú moc má. Zapáčilo sa mu mať
absolútnu moc nad svojim ľudom a začal mať strach, že o svoju moc môže
jedného dňa prísť. Stal sa z neho krutovládca podobný vladárovi, ktorého
sám pomohol zvrhnúť. A tak jedného dňa dopadol rovnako ako jeho
vládnuci predchodca.
