Báseň je venovaná všetkým dušiam, ktoré sa vďaka svojej láske i nenávisti stretnú v božskom nebi aj v horúcom pekle.
Kedysi dávno, veľmi dávno,
keď ľudia žili v hradoch z piesku,
keď nenávisť a hnev len slovami boli,
som pocítil bolesť v srdci
a opáčil som v mysli strach.
Ľuďom i sebe veriť prestal som,
a aby som pocit odcudzenia zahnal,
privolal som k sebe démona,
ktorého meno bolo Gryf.
Démon sa mojim najlepším priateľom stal
a po mnoho životov ma sprevádzal,
stal sa mi otcom, matkou i súrodencom,
nerozlučným a dôverným spoločníkom,
ochrancom, otrokom i vládcom,
bratom, ktorému jedinému veril som
a ktorý vždy pri mne stál.
Jedného dňa, krásneho ako úsmev Boha,
keď planéty v magickom postavení boli,
mi démon pre moju vernosť navrhol,
že mi akékoľvek želanie splní.
Po nedlhom uvážení som mu napokon prezradil,
čo by som si zo srdca želal:
"Navštív moju milovanú, pozdrav odo mňa jej zver
a jej dušu do pekla na večnú večnosť ber."
Démon, ktorý ma skutočne rád mal,
odmietal môj ukrutný príkaz vykonať,
ale keď som neústupne na svojom stál,
urobil tak ako som si prial.
Keď vykonal čo musel,
ako dôkaz priniesol ho v rukách,
božské svetlo, dušu mojej milovanej,
tej, ktorá môjmu srdcu ubližovala,
deň za dňom, život za životom ma sužovala.
A keď som ju uvidel, rozplakal som sa,
no neboli to slzy smútku, ale plač šťastia,
nárek voľnosti, vzlyk požehnania.
Svojho najvernejšieho priateľa prepustil som
a po mnoho rokov šťastne som žil,
s pocitom, ktorý som tisíce rokov nepoznal
a ktorý mi bol cudzí a povedomý razom.
Keď som vedel, že sa môj koniec blíži,
na smrteľnej posteli ležal som
a s úsmevom na perách a šťastím v srdci čakal,
kam ma cesta večnosti zavedie,
s pokojom, že duša mojej milovanej ma viac nezvedie.
Keď moje telo posledný krát vydýchlo,
môj starý priateľ démon zjavil sa,
so smútkom v tvári moju dušu na svoje perute vzal,
a povedal, že mu to ľúto je, že inak nemôže.
Keď bránou osudu prešli sme,
oheň čoraz intenzívnejší je,
tu svoju milovanú stretnem,
v pandemóniu sa opäť vidíme,
v pandemóniu sa znovu trýznime.
