Bolo to v roku 2009, kedy som od bohyne osudu
Atropos obdržal a vypil psychoaktívny božský nápoj, ktorý sa mi stal
takmer osudným.
V roku 2009 som sa vzdal
posadnutosti vážnou hudbou a bol som priťahovaný tým, čomu sa všeobecne
hovorí psychedélia. Fascinovali ma napríklad schizofrenické hudobné
osobnosti ako zakladateľ britskej skupiny Pink Floyd Syd Barrett
či frontman americkej kapely The Beach Boys Brian Wilson, ktorí sa
pomocou psychedelík oddávali návštevám iných úrovní vedomia (čo bohužiaľ
pravdepodobne viedlo k ich šialenstvu). Okrem vedomie otvárajúcich
bozkov zelenej krásavice Mary Jane som bol rozhodnutý zažiť niečo hlbšie
a nezabudnuteľnejšie, a tak som rovno oslovil bohyňu Atropos,
ktorá rozhoduje o živote a smrti pozemských smrteľníkov a pred ktorou
si aj bohovia dávajú pozor. Bol som netrpezlivo a bezohľadne odhodlaný
zistiť, čo sa nachádza ďaleko za svetom vnímaným piatimi zmyslami.
Bola
jeseň, mesiac démona Baala. Ako miesto
paktu s bohyňou Atropos som si vybral les v stredozemí Slovenska.
Stretol som sa s ňou v hodine Venuše, kedy už Slnko lietalo na druhej
strane sveta a Mesiac sa tak stal bohom hviezdnych nebies. Bohyňa
Atropos, ktorá mala podobu veľkej strašlivej znetvorenej stareny a ktorá
v rukách držala Knihu smrti, vystúpila z podsvetia, aby mi podala malú
sklenenú fľaštičku s čarovným nápojom vyrobeným z Čertovej čerešne,
ktorý mi mal na krátky čas otvoriť bránu do mimopriestoru a mimočasu. V
stredoveku bola Čertova čerešňa súčasťou čarodejníckych mastí a nápojov
lásky; mágovia z nej vyrábali kúzelné elixíry. Či bolo moje meno
zapísané v Knihe smrti, som si mohol iba domyslieť. Riskol som to.
Bohyni som za nápoj na oplátku daroval nadbytok svojej životnej energie.
Keď Atropos odišla, nechala ma napospas osudu.
Začal som skromným postupom. Vypil som iba pár kvapiek elixíru a čakal
pár minút, čo sa bude diať. Nedialo sa vôbec nič. Opäť som si dal
niekoľko kvapiek nápoja a stále nič. Zopakoval som to ešte asi štyri
krát, ale stále sa nedostavil žiadny očakávaný výsledok. Dopil som celý
obsah fľaštičky a posadil som sa ku lesnému ohnisku. Tu som nebol sám.
Bol tu so mnou hlavný dozorca don Dajkilus a niekoľko ďalších dozorcov,
ktorí na mňa mali dávať pozor. Už som si myslel, že to vzdám a pôjdem
niekam na pivo. Chcel som sa ísť na chvíľku prejsť, aby som vedel, či sa
niečo zmenilo aspoň v mojich motorických schopnostiach.
Keď som sa postavil, zistil som, že zmeny sa dostavili. Cítil som sa ako
opitý. Kúsok som sa prešiel a vrátil sa naspäť ku ohnisku. Keď som si
sadol na zem, pocítil som neuveriteľný príval bázne. Bál som sa, či som
sa z elixíru nepriotrávil. V takom prípade by čoskoro nastala kóma,
zlyhanie dýchacej sústavy a zrejme bezbolestná smrť. V ústach som mal
strašne sucho. Chcelo sa mi močiť, tak som sa snažil postaviť sa a
prejsť o päť metrov ďalej za strom, ale nemohol som sa pohnúť. Tak som
iba sedel a pozeral sa na trávu pred sebou. Videl som, ako zem ožila.
Všetko sa vlnilo, listy tancovali, farby sa zvýraznili. Pri zavretých
očiach som videl lietajúce farebné rovnobežky a kolmice, ktoré spolu
vytvárali farbistú sieť. Svet som vnímal čoraz nejasnejšie a snovejšie a
prestávalo mi fungovať mojich päť zmyslov.
Niekoľkokrát som sa snažil zdvihnúť sa zo zeme, ale márne. Keď sa mi to
napokon podarilo, presunul som sa akousi polochôdzou a poloplazením sa
ku stromu, vytiahol som si z nohavíc vtáka a začal som močiť na strom.
Mal som pocit, že štím dobrých päť minút vkuse. Potom som sa vrátil ku
ohnisku. Dozorcovia sa ma spýtali, či som v poriadku, ale ja som nemohol
rozprávať. Cítil som, akoby som mal zalepenú hubu. Nasledovala strata
kontroly nad vnímaním a odpojenie od matrixu (teda toho, čomu obyčajný
človek hovorí realita).
Keď som otvoril oči, ocitol som sa kúsok ďalej od ohniska s donom
Dajkilusom. Sadol som si na zem. Pozeral som sa na kmeň stromu. Utekala
mi niekam ruka, akoby som chcel niečo odohnať. Možno nejaké bytosti, čo
ma obťažovali. Keď som oči zavrel, nasledovalo ďalšie odpojenie.
Opäť som otvoril oči. Zjavil som sa v byte, v ktorom som mal prespať.
Behal som po byte sem a tam. Don Dajkilus chcel, aby som šiel spať.
Pripravil mi ku posteli lavór na zvratky, ak by mi bolo nevoľno (dobre
urobil). Schoval predo mnou všetky kuchynské nože, pretože som bol veľmi
agresívny. Chodil som do spálne, do kuchyne a na záchod stále dokola a
zabúdal som, čo som chcel urobiť. Umyl som si zuby. Padal som vkuse
nekontrolovateľne na zem. Keď som sa dostal do postele, zaspal som. Nad
ránom som sa zobudil a zvracal som. Zistil som, že mám zapálený čapík v
hrdle. Bol celý biely.
Na druhý deň som sa dozvedel, čo sa presne dialo, pretože som si väčšinu
priebehu "tripu" nezapamätal. Dozorcovia vraveli, že som po dostavení
sa účinkov z elixíru akoby stále niečo jedol, pil, búchal som nohami,
upravoval si vlasy, škriabal som si nos a chcel som niekam ísť, ale
padal som na zem, pretože som nevedel udržať rovnováhu. Keď sa mi
niektorý z dozorcov prihovoril, vydal som neidentifikovateľný pazvuk.
Oči som mal zatvorené, a keď som ich náhodou otvoril, boli vraj čierne.
Hladkal som psa, ktorého dozorcovia nevideli. Zahral som si na
neviditeľnej gitare, klavíri a bicích. Fajčil som cigaretu z inej
dimenzie. Zúčastnil som sa súkromného metalového koncertu. Knísal som sa
na zemi ako cvok. Mal som pohlavný styk s Matkou Zemou a bozkával som
sa s ňou, pričom som jedol hlinu (z toho sa mi zapálil čapík v hrdle).
Napokon som prestal dýchať. Dozorcovia na mňa kričali, nech začnem
"žiť". Keď ma na zemi uložili do vhodnej polohy, začal som robiť rukami
rôzne pohyby. Zaspal som. Dozorcovia ma postavili a vzali na ramená.
Vážil som vraj asi tonu. Odniesli ma domov ako nejakého mŕtveho
psychonauta.
Z dnešného pohľadu na vec tento "odvážny" psychopopud hodnotím ako pekne
priblblý a nežiadúci. Keby sa bohyňa Atropos rozhodla prestrihnúť moju
niť existencie, mohol som ju rovno navštíviť v podsvetí. Pristupoval som
k poňatiu rozšíreného stavu vedomia inak ako dnes, naivnejšie,
nezodpovednejšie a bez pokory. Smrtonosný elixír desivej bohyne Atropos,
ktorý som nedočkavo požil z vlastnej vôle, si už rád odpustím.
