Existuje okultná technika, ktorú som zvykol nazývať magický pohľad do
zrkadla. Experimentoval som s ňou v istom období a občas ešte zvyknem.
Ide o to, že sa človek nejaký čas pozerá, najlepšie pri neumelom svetle
do zrkadla bez toho, aby žmurkol, a zastaví pritom tok svojich
myšlienok. Zrkadiel existuje viacero typov, výber záleží na
jednotlivcovi. Dá sa to aplikovať aj s obyčajným zrkadlom. Dostavujú sa
zvláštne, niekedy aj strach naháňajúce vízie, radikálne zmeny vlastnej
tváre v zrkadle až zmiznutie celého svojho odrazu. Niektoré skutočne
silné výjavy dokážu ovplyvniť bežnú realitu človeka.
V prvý deň Venuše Leviathanovho mesiaca som si po dlhom čase urobil
takýto magický pohľad do zrkadla. Rozmiestnil som večer pár sviečok
bielej a čiernej farby po izbe plnej zrkadiel, sadol som si na koberček
v tvare sprešovaného tigra a započal som tento interdimenzionálny čin.
Asi po pätnástich minútach bezžmurkacieho a bezmyšlienkovitého stavu sa
stalo, že sa moja tvár v zrkadle radikálne zmenila. Nabrala ženské rysy
a pripomínala akúsi démonickú masku obklopenú dymom. Pocítil som závan
studeného vetra a niektoré sviečky bezočivo zhasli. Zvyšok môjho tela
zmizol v hypnotickom neznáme. Neviditeľná ruka fantómu vzala lístok
psychoaktívnej rastliny zvanej Maconha a vložila si ho do huby. Tvár sa
na mňa zlomyseľne usmiala a ja som sa s adrenalínom v krvi prebral
z tranzu. To už bola hodina boha Marsa.
Oťapený a unavený zo zrkadlového obradu som vošiel do svätyne a zhasol
som svetlo. Ľahol som si na posteľ na chrbát a zakryl som si celé telo
paplónom. Vonku bola už tma a na nebesiach svietil pribúdajúci
polmesiac. Vo svätyni hrala hudba z fantasy počítačovej hry Diablo Dva,
po nej mala nasledovať hudba z fantasy hry Heroes Of Might And Magic
Tri, Heroes Of Might And Magic Štyri a Might And Magic Šesť. To sú
všetko PC hry o svete mágie, dimenzii anjelov, démonov a všetkých
možných bytostí, ktoré som ako mladý trotlík často rád hrával a ktoré vo
veľkej miere ovplyvnili minimálne moju predstavivosť.
Ako som tak ležal nesmelo na posteli a započúval sa do vyššie spomenutej
hudby, začal som najskôr pociťovať silné búchanie srdca. Nasledovalo
"stláčanie" spánkových kostí mne neznámou silou a celkové ochrnutie
tela.
To, čo pokračovalo po chvíli, sa nedá ani poriadne opísať. Myšlienky sa
stávali neriadenými a zmätočnými strelami a začal som z toho pomaly
šalieť. Odpútaval som sa od bežného vnímania ako keď štartuje raketoplán
zo Zeme a namieri si to rovno k Saturnu. Ako prvé som v duchu v
zmenenom stave vedomia zámerne vyslovil, že ukončujem kontrakt so
Satanom a démonmi, ktorí vládnu ľudstvu i Zemi. Po vyslovení tejto
požiadavky, ktorá sa démonom isto nepozdávala, sa spustila dlhometrážna
etapa čírej hrôzy. Moju predstavivosť naplno ovládli fantasmagorické
vízie, ktoré nemali konca. Prúdili jedna za druhou a cítil som sa ako
divák v kine, ktorý je silným fanúšikom hororov.
Temná vibrácia bola taká enormná, že sa mi zhmotňovala pred vnútorným
zrakom. Začali sa mi vyplavovať traumatické udalosti z detstva, ako
napríklad keď som dostal bitku ako trinásťročný od staršieho žiaka z
vedľajšej školy, slovne podporovaného jeho kamarátom, ktorý sa venoval
bojovému umeniu. Síce som na zakomplexovaného bitkárskeho chlapca podal
vtedy sťažnosť a nejako sa to urovnalo, na tento zážitok spomínam nerád.
Jeho podporný kamarát, ako som sa neskôr dozvedel, zahynul pri
dopravnej nehode a zrejme skončil v diablovej mučiarni.
Pozrel som sa v "novom svetle" na svoju príležitostnú zbabelosť,
lenivosť a ustráchanosť. Popri psychotropnom zážitku som sa skutočne bál
o svoj život. Predstavoval som si, ako dostanem infarkt alebo ako sa
zadusím, a tieto predstavy som nevedel ovládať. Vychádzali zo strachu,
ktorý ma posadol ako démon. Keď som sa spýtal sám seba, či môžem teraz
pokojne umrieť, pocítil som ešte väčší des. Vedel som, že nie som so
všetkým v tomto materialistickom svete vyrovnaný a že skôr, ako to
neurovnám, nemá cenu odísť. Uvedomil som si, že ma k tomuto pekelnému
ľudskému svetu veľmi pútajú moje zápisníky, ktoré sú mojou každodennou
rutinou. Sebadôležitosť, ktorou trpí celé ľudstvo, je hrozná vec a je to
jedna zo záležitostí, ktoré by som si mal masívne poriešiť.
Videl som problematiku základnej spoločenskej jednotky v inom zmysle ako
bežnom. Keď som sa zameral na rozklad reality, vzhliadol som, ako duše
ľudí opúšťajú telá a každá duša si ide svojim smerom. Moji rodinní
príslušníci sú duše, ktoré majú vlastný cieľ a svoju cestu.
Základná sociálna jednotka je tu iba naoko, v tejto hmotnej realite, ale
keď jej členovia zomrú alebo sa vedome oslobodia, pôjde si každý
vlastnou cestou. Chcem tým povedať, že to, ako chápeme rodinu, nie je
absolútne. Je to iba dočasná životná skúsenosť. Z tohto náhľadu som bol
akosi skľúčený.
Táto myšlienka ma doviedla k predstave nevyhnutnej smrti ľudí, ktorých
mám rád. Pocítil som smútok a beznádej. Vyjavila sa mi aj otázka mojej
bezútešnej závislosti na systéme a na ľudstve. Moje slabiny mi boli
víziami predložené ako nepodarený dortík položený na rozbitom tanieri.
Každú chvíľu som si ešte k tomu myslel, že zomriem. Hudba v pozadí mojim
víziám dodávala "farebnosť" a "rozprávkovosť".
Mal som pocit, že zažívam nekonečné déjá vu. A akoby som bol všetkým a
ničím zároveň. Tieto predstavy vo mne vyvolávali pocity úzkosti.
Vnútorný boj bol neúprosný. Občas som otvoril oči a pozrel sa okolo
seba, či tam nie je prítomný nejaký démon.
Zaoberal som sa otázkou hmoty. Keď som do nej v predstavách vletel,
štruktúra hmoty nemala konca. Jej existencia tak, ako ju chápe ľudstvo,
sa nedá spoľahlivo dokázať, mainstreamová veda je na to krátka. Usúdil
som, že hmota je prejavom nekonečnosti vedomia a jej "existencia" je
závislá od úrovne vnímania.
Cítil som, ako keby som mal v hrudníku tehlu. Moje srdce zvieral chlad a
veľká ťažoba. Chaos a šialenstvo sa ma úplne zmocnili. Niekedy ma od
bázne myklo. Cítil som v sebe pulzovať pohlavnú energiu, ale nepracoval
som s ňou. V istom momente, pri zvuku akéhosi zaklopkania vo svätyni ma
ovládla panika a predstavoval som si, ako do svätyne vojdú chlpatí
psychopati. Výlet do "neznáma" bol tak hrozivý a neskutočný zároveň, že
neviem, čo si mám o ňom celkovo myslieť. Bol to zároveň aj boj o život,
keďže som si stále naivne myslel, že to neprežijem. Tento psychoaktívny
zážitok mi ukázal asi doteraz najhlbšie schované stránky strachu.
Po výlete spustenom zrkadlovým tranzom nasledoval stav otupelosti a
tlaku v zadnej časti hlavy. Keď som sa šiel vymočiť, vzrušila ma na
záchode predstava obehu planét okolo Slnka. Vo svätyni som v noci
rozpozeral film zvaný Blade Runner z roku 1982. Oslovil ma soundtrack v
tomto filme a inšpiroval ma k tomu, že som prerušil pozeranie snímku a
zapol som elektrické piano, na ktorom som si hral sám pre seba
romantické melódie.
